Zamysleli sme sa niekedy nad tým, čo sme za spoločnosť? Určite áno. Zamysleli sme sa nad tým, po akých informáciách a televíznych programoch túžime? Určite áno. A je vzťah medzi spoločnosťou, teda aká je, a televíznymi programami? Môj názor je, že áno. A ten kto mi bude tvrdiť opak, bude skôr alibista ako úprimne sebakritický človek.
Zoberiem si na paškál najskôr televízne noviny minulý víkend. Čo je podstatou správ televíznych novín vo všeobecnosti? Jednoducho povedané, resp. napísané, objektívne informovať o domácom a zahraničnom, nielen politickom, diani.
To naozaj sme tak hlboko klesli, že nás, televíznych divákov, musia masírovať informáciami každej sebemenšej závavažnejšej úmrtnosti? A to nielen minulý víkend.
Nenarážam na správy o pohromách typu Tsunami, nenarážam na tragédie teroristický útokov ako napríklad v Madride. Veď informovať o vojnovom konflikte v Iraku je povinnosťou každého novinára. No chcem sa spýtať, prečo sa hlavné správy majú rýpať tak hlboko v ľudských životoch a spomýnať každú osobu, ktorá uhorela, spáchala sebevraždu, nedajbože havarovala vo svojom aute alebo sa navzájom doma povraždili? Je nutné, polovicu správ prijímať informácie o štatistikách mŕtvych? A je úplne jedno, v akej súvislosti. Sú štatistiky a podrobnosti o úmrtiach najžiadanejšie správy? Pre mňa určite nie. A určite to nie sú tie naj správy pre všetkých, ktorí sa vrátia po celodennej nervyždímajúcej práce a ani na záver týždňa, kedy začína víkend. Ľudia majú chuť sa dozvedieť niečo nové. A nie nové počty o mŕtvych.
A zoberme si reality shows. Máme, resp. mali, sme tu 3 celosvetovo známe reality, ktoré vám doslova nedali oddýchnuť. Hold je to trend svetový, jednoducho vyhnúť sa mu nebolo asi možné. Superstar je aspoň o niečom. Big Brother mal obrovský neúspech a stretol som sa s názorom, na ktorom niečo asi aj bude, prečo mal taký neúspech. Citujem nemenovanú osobu : „ Na začiatku sa vyradili tí divní a ostali tam len normálni. Tí ľudia sa tam chovali a rozprávali normálne a o normálnych veciach. Mali normálne názory a pri tých úlohách bola aj normálna sranda. A to ľudí nebavilo.“
Ja sa priznám, že som začal pozerať reality Vyvolení. A cítim sa miestami doslova maximálne trápne a vždy si kladiem otázky. Sme naozaj tak morálne a eticky hlboko nadne, že máme potrebu sa pozerať na človeka, ktorý nemá ani jasno, či je muž alebo žena? Máme naozaj potrebu sledovať divadlo človeka, ktorý sa správa ako ujetý schyzofrenik?
Tak na túto otázku odpoveď neviem a radšej ju nebudem hladať. Na ňu vie odpoveď asi tých jedenásťtisíc ľudí, ktorí boli ochotní takému človeku poslať svoje zarobené peniaze v podobe krátkej textovej správy zo svojho mobilného telefónu. A mám strach, že nabudúce bude toto číslo ešte väčšie.
Určite niektorý z vás, ktorý sa dostane až na koniec tohto článku, ním a autorom budú automaticky pohŕdať. No práve vy sa zamyslite, nie nad tým ako je to napísané a koľko gramatických, či štylistických chýb tu je. Radšej si s výhradami pozrite Slovenskú televíziu a nehladajte gýč.
Po týždni, keď som tento článok napísal a zverejňoval na mojom blogu si neodpustím nedodať – tomu človeku zmerali IQ a mal ho pod šesdesiat!!!